Každý z nás si nosí svoje vlastné batohy. Nie, nemyslím tie textilné, ale tie duševné. Tie resty, či boliestky minulosti, ktoré si prenášame mesiacmi a rokmi a niekedy ich váhu cítime celý čas, niekedy len občas. Avšak, nemiznú a ovplyvňujú nás, pretože s ich váhou na pleciach musíme zdolávať prekážky a už pri pohľade na ne je nám jasné, že tá ťažoba […]

Keď som mala 15, myslela som si, že svet je čiernobiely. Tak človeka vychovajú rozprávky, hlavný hrdina je vždy dobrák, v tom rannom veku ho ešte nezahlcujú ani charakterové vývoje, jednoducho dobrák je dobrák a vždy bol, a „záporák“ je zlý a nie je ňom v štipka dobrého úmyslu. Pamätám si, ako som sa vedela do krvi pohádať s mojím otcom, ktorý mal vždy […]

Rýchly dych a silný dotyk, prepletené telá, úskokmi vášnivý, miestami nežný, bozk ukradnutý kdesi v pomedzí. Oči vrelé, ako oheň a blýskavé ako jeho žiara, koža napnutá a uvoľnená zároveň, a hranica medzi citmi je tenká ako vlas. Taký blízky a predsa taký ďaleký si, také ľahké by bolo Ťa milovať, také blízke mi je Ťa pri sebe mať. Čím […]

Veľakrát som počula príbeh, ako vystrihnutý z tuctového románu o tom, ako niekto našiel niekoho, keď ho práve nehľadal, či až ani nechcel. Počula som to aj v svadobnom príhovore na svadbe, kde si mladomanželia povedali tieto slová a chápali ich úplne všetci, pretože v čase, keď sa spoznali, mali obaja záväzky. Vždy mi to prišlo ako nedokonalé vyjadrenie. […]

Spýtala som sa kamaráta, keď sa nešťastne zamiloval do vydatej kolegyne a tých pár ľudí, čo o tom vedelo, na ňom mohlo vidieť, ako so sebou bojuje celé mesiace. Rok a pol, odpovedal bez zaváhania. Zdalo sa mi to šialene dlho a je fakt, že som to nedokázala celkom pochopiť – veď, keď ma niekto neľúbi, načo sa pre neho trápiť, nie? Ach, tá naivná racionalita […]

Sedela pri druhom stole, ale cítila na sebe jeho pohľad. Či chcela alebo nie, jej ruka sa mierne klepala a nenápadne zatajovala dych. Videla, ako si stále prechádza rukou po perách a úskokmi na ňu pozerá.Pre ním sedela rozkošná dlhonohá blondínka, ale jeho pozornosť zjavne cielila niekde inde.Nevidela ho už tak dlho… Zazrela ho len sem-tam, keď sa okolo nej mihol na […]

Mohli sme mať všetko, ak by si sa nechal viesť,ale ty máš voľné krídla a ja ich mám tiež,medzi nami už došli slová, medzi nami sa viac nič neschová. Tvoj pohľad je ako vyprahnutá droga,pozerám skrz Teba a tečiem ako voda,to, čo bolo, už nebude,ale čo stalo sa, už sa neodstane. Mal si ma dlani ako jarný kvet,a nechal si ma chvíľu za ruku Ťa viesť,tie oči vpité do […]

Našla som si od teba poslednú správu, takú prázdnu, takú strohú, zvláštne, ako zabolí, ako rany rozjatrí. Čo bolo, to bolo, a predsa musíme hrať divadlo, ty predo mnou a ja pred tebou, akoby ani vánok tam nikdy žiadny nebol. Telo mi syčí mlčaním, ale oči sú suché, vyprahnuté plakaním, a došiel mi dych opäť raz, to zacelené má jazvy ako prudký […]

Vedela, že to bude ťažké, najmä tie oči, ktoré pálili až v duši. Za celé tie mesiace neprešiel deň, aby na neho nemyslela. Posadil sa pred ňu a tváril sa milo, akoby nič, akoby „nothing ever happened“. Usmial sa, až sa mu okolo očí urobili vejáriky. Vedela, že ho miluje, ale musela hrať tie malé etudy, pretože posledné, čo by ten chlap mal vidieť, bola slabosť. […]