Foxová

Vedela, že to bude ťažké, najmä tie oči, ktoré pálili až v duši. Za celé tie mesiace neprešiel deň, aby na neho nemyslela.

Posadil sa pred ňu a tváril sa milo, akoby nič, akoby „nothing ever happened“. Usmial sa, až sa mu okolo očí urobili vejáriky. Vedela, že ho miluje, ale musela hrať tie malé etudy, pretože posledné, čo by ten chlap mal vidieť, bola slabosť.

Oni nikdy nevedia, čo sa hmýri v ženskej duši, berú, čo príde, nezvažujú, nerozmýšľajú, nepredvídajú. Bolo úplne jedno, čo mal v tej chvíli oblečené, ako bol oholený, keď začal rozprávať, stratila sa v tom zamatovom hlase. Po pár sekundách si uvedomila, že netuší, čo rozpráva. Bol tu a teraz a jediné, čo mala v hlave bol on.

Ten pankhart, sviňa, potvora, sukničkár bez chrbtovej kosti. Ten zásadový človek bez vlastných zásad. Mala chuť mu streliť za všetku bolesť a súčasne by ho najradšej bozkávala až do druhého dňa. Prižmúrila oči a urobila rýchlou „revizi špatných vzpomínek“, na tú stredu, keď jej napísal, „súkromne spálené“ a ona prvýkrát v živote pre nejakého chlapa preplakala vyše hodiny, keď sa jej deň potom, čo s ňou spal ani neozval so slovami „keby si mala z toho haluze“, na to, ako ju len využil a odkopol, keď ho prestala baviť. Chrapúň. Pekný chrapúň.

Navreli jej žily a cítila svoje ľadové ruky. Predychávala tú sopku, ktorá sa jej tlačila do očí. Netušila, čo hovorí, chytila sa šálky a zahľadela sa do nej. Odmlčal sa, padla nejaká otázka. Pozbierala všetok herecký talent a bez toho, aby zdvihla k nemu zrak chladne odpovedala.

Neodolala. Zdvihla mihalnice a pozrela mu do očí. Prenikavých očí.

A nič už neexistovalo. Bolesť neexistovala. Prázdnota neexistovala. Len tie oči a nič viac. Zrazu bolo späť všetko to pekné, jeho nákazlivé bozky, jeho objatie, jeho ruky, jeho vôňa, úsmev, pery…tie pery.

Všetko to, čo si nikdy nepovedali, čo nikdy si nepovedia a všetka tá vášeň skrytá v jeho pohľade.

Uhol zrakom a rozprával ďalej. Pracovne, samozrejme. Milo, ako inak. Usmial sa, veď prečo nie. Ona bola dávno zabudnutá, jedna čiarka z mnohých, po nej prišli ďalšie.

Dala si vlasy za ucho a zahryzla do pery. Tak hrozne ho chcela, až ju to fyzicky bolelo. Jej duša sa práve sypala na tisíce kúskov a srdce, ktoré si prešlo niekoľko mesiacov trvajúcou bolesťou začalo krvácať až presakovalo do pľúc. On stále rozprával a ona horela v tých spálených citoch. Mesiace sebazapierania padli do prázdna.Bol tam a ona ho milovala a on ju nie.

Usmiala sa na neho a inštinktívne sa objala rukami. Aby sa nerozpadla, len preto. Podával jej papier a ona sa nechtiac dotkla jeho ruky. Cítil, že je studená a vedel, čo to znamená, tváril sa však, že to prešiel a nepochopil.

Stretnutie skončilo, nenápadne sa nadýchla a pozdravila ho na rozlúčku. Už sa za ním neobzrela. Sústrediac sa len a len na svoj dych prišla domov a prezliekla sa do bežeckého. Vyšla von do lejaku.

Jasné, že pršalo… Aj vtedy pršalo. Už aj jej tvár pršala slzami. Dýchala a vnímala padajúce kvapky, akoby nebo plakalo s ňou, vietor ju jemne hladil po tvári, aby ju uchlácholil.
Rozbehla sa a cítiac čoraz väčšiu bolesť zvyšovala tempo. Nevládala, ale musela bežať, utiecť od vlastných myšlienok. Až keď prikázal dych zastať oprela sa o kolená a zhlboka nasávala vzduch.

Tie oči. Boli tam, stále tam boli.

Čo tí chlapi vedia. Srdce máme len jedno. Ak je zlomené, je celá duša zničená.

Znovu sa rozbehla.

Vedela, že strávi ďalší čas s jazvou na duši a skrývaním svojho srdca. Pred ním, aj sama pred sebou. Hlavne sama pred sebou.