Každý z nás si nosí svoje vlastné batohy. Nie, nemyslím tie textilné, ale tie duševné. Tie resty, či boliestky minulosti, ktoré si prenášame mesiacmi a rokmi a niekedy ich váhu cítime celý čas, niekedy len občas. Avšak, nemiznú a ovplyvňujú nás, pretože s ich váhou na pleciach musíme zdolávať prekážky a už pri pohľade na ne je nám jasné, že tá ťažoba nám cestu neuľahčí.
Každý z nás si tvorí svojich vlastných démonov. Z rôznorodých situácií, či ľudí sa stanú zahmlené temné bytosti, ktoré v podstate nič nerobia. Iba čakajú a v tú (ne)pravú chvíľu nám zaklepú na plece, že sú stále tu a zaškľabia sa na nás, aby sme si spomenuli, aké je desivé, že sú stále tam.
Napriek tomu, že máme batohy a démonov, žijeme každý deň ďalej. Ako čas plynie, z batoha, ak sme silní, postupne vyhadzujeme veci, ktorých si už dovolíme sa zbaviť a náš krok je ľahší, dokonca veselší. Aj tí démoni prestávajú s nami vládať, keď sa pomaly rozbiehame a konečne sa prestávame obzerať, či nám stíhajú. Často sú to roky, ale ide to, batoh odťažieva, démoni zaostávajú. Nájdeme si novú cestu a naučíme sa po nej ísť.
Videla som to však toľkokrát… Keď sa človeku pripomenie stará bolesť, pretože chtiac-nechtiac jej zrazu čelí zoči-voči a hoci len na pár minút, či hodín, sa obnoví tá diera v duši a to v celej svojej temnote. Alebo keď sa objaví stará láska, nedoriešená, nevypovedaná, nasilu ukončená. Videla som to i celkom nedávno, kedy tvár môjho blízkeho človeka zrazu postupne každým dňom vážnela, ako sa menil jeho postoj, reč tela i tón hlasu a smiech prestával byť tak bezstarostne veselý, ako býval. Z uvoľneného človeka sa stal zádumčivejší, z divokých očí zamyslený pohľad.
Tak to vyzerá, keď spomienky obživnú, najmä tie, čo sa zdajú byť živými stále, tie neuzavreté.
Videla som to toľkokrát, ako rýchlo sa vie človek ponoriť do starej lásky a náhle sa v nej úplne stratí a tápa v nej. V jednej chvíli šťastný, v druhej úplne slepý.
A vždy s rovnakým koncom. Je jedno, či je ten človek „silný“ alebo „slabý“, všetci v mojom okolí, vrátane mňa samej, si na konci dňa uvedomili, že staré batohy sa nemajú skúšať opäť nosiť a démoni sa nikdy nemenia. Pretože hoci môže byť tá krátkodobá chvíľa príjemná, vo finále je ťažká.
Tak ako deň má ráno a večer a život začiatok a koniec, tak sa uzatvára každý kruh. A paradoxne, alebo skôr našťastie, niekedy človek zistí, že ten starý batoh už naďalej nemôže nosiť práve vtedy, keď ho znovu otvorí.
A niečo sa stane. Niečo sa vždy ukončí a je úplne jedno ako, pretože potom konečne príde tá nová éra.
Tá, keď je batoh už len spomienkou a démonom sa už ani neoplatí tľapkať po pleci. Keď pripomienka vyvolá obraz, možno dokonca úsmev, no žiadny náznak bolesti. Tá krásna éra, kedy sa rozbité časti poskladajú do nového celku a človek je po dlhom čase taký ľahký, akoby mu chýbali už len krídla…
Kedy nás prestanú spomienky trápiť? Vtedy, keď si to dovolíme. Vezmeme si to pekné a minulosť necháme tak, kde patrí. Tým, že si to dovolíme minulosť nestratíme, no je dobré si uvedomiť, že presne tá nás utvárala. Áno, dnes sme už iní ľudia, ako vtedy, ale ak by sme sa zrazu vrátili v čase a so všetkými pocitmi, zase by sme dokázali urobiť len to isté. Tak to malo byť.
Kedy prestaneme nosiť staré batohy? Keď si uvedomíme, že cesta je s nimi priťažká a uložíme ich na bezpečné miesto. Pretože je dobré veci archivovať, hlavne, ak boli tak dlho našou súčasťou. Vďaka tomu batohu sme sa naučili inak chodiť a zosilneli sme. Nemá sa na to zabúdať. No čaká nás ešte dlhá cesta a na tú treba ľahký krok.
A kedy zmiznú démoni? Keď sa ich konečne prestaneme báť. K tomu, už netreba dodávať nič…
Spracovať, archivovať a nebáť sa.
Pretože všetko, čo príde potom, je krásne.
A hlavne, bude to konečne v poriadku.