Foxová

Keď som mala 15, myslela som si, že svet je čiernobiely.

Tak človeka vychovajú rozprávky, hlavný hrdina je vždy dobrák, v tom rannom veku ho ešte nezahlcujú ani charakterové vývoje, jednoducho dobrák je dobrák a vždy bol, a „záporák“ je zlý a nie je ňom v štipka dobrého úmyslu.

Pamätám si, ako som sa vedela do krvi pohádať s mojím otcom, ktorý mal vždy veľmi negatívny pohľad na dianie a ľudí okolo seba a dokola ma pred nimi varoval. Na tom nezáležalo, pretože moja mladá skúsenosť bola iná a dnes už viem, ako veľmi ma tie naše nekonečné rozpravy formovali. Je dobré hádať sa so svojimi rodičmi v konštruktívnom duchu :-).

Hm, ale čas šiel a keď je človek dostatočne, či len trochu introspektívny zistí, že aj on sám sa vyvíja a jeho názory sa menia. Ak je to však silný idealista, ako ja, stále verí v čiernobiely svet, čiernobielych ľudí a čiernobiele vzťahy.

Zamilovala som veľmi mladá, v tom krásnom teenagerskom veku a bol to opäť môj otec, ktorý sa síce tešil, že niečo také krásne zažívam, na druhej strane však vždy hovoril, že som toho muža stretla príliš skoro. Samozrejme, opäť som s ním nesúhlasila, pretože som skutočne verila tomu, že sa poznám, akoby veci boli navždy také, aké boli presne v tom momente, zamrznuté a nemenné.

Vydala som sa tiež mladá, v dnešnej dobe až nepochopiteľne a najmä, nebola som tehotná, takže už aj vtedy to bol čiastočný podiv. Ale prečo neposunúť vzťah na nový level, keď je všetko krásne?

Pamätám si, aké bolo vtedy ľahké súdiť všetko, čo sa vymykalo normálu. Teda, čo som si ja zadefinovala ako normál. Polroka som vedela o tom, že najlepší kamarát je podvádzaný, avšak nepovedala som mu to, pretože, našťastie, už vtedy mi niečo našepkávalo, že do vzťahov druhých sa nemieša. Čo som sa však nasúdila, z čistého nepochopenia, ako sa vôbec také veci môžu diať, prečo sa človek neovládne, veď nie je zviera, prečo nie je dostatočne zásadový, úprimný…

Moje sebavedomie v týchto veciach silno stúplo po tom, čo moje cesty prvýkrát skrížil iný muž a ja som mu odolala. Nie, vtedy nebolo zásadovejšej ženy odo mňa a myslela som si to ľahko, pretože to vzplanutie bolo obojstranne na celej čiare úprimné a na konci aj jasne vykomunikované a uzavreté.

Nuž, je to ľahké. Súdiť, keď niečo človek skutočne nezažije na svojej koži a nevyskúša na vlastných nohách. V ďalších rokoch sa toho udialo veľa, formuje nás prostredie, formujeme sa sami a keď som v jednom momente sedela na zadnom sedadle za kočkou, ktorá bola inak milá a zlatá, a šoféroval jej chlap, s ktorých som sa pomilovala len pár minút pred tým, ako ona nasadla do auta, v šoku som si uvedomila, že netuším, kedy sa zo mňa stala taká mrcha. Nikdy na ten pocit nezabudnem, ani na to, ako som pri pohľade do jeho očí cez spätné zrkadlo zaregistrovala, že jeho sa, čo sa stalo a čo sa práve deje, vôbec nedotklo.

Nedávno mi dobrá kamarátka oznámila, že odchádza od muža a naša káva bola sprevádzaná poučnými sloganmi o tom, ako si treba ísť za šťastím a zabudnúť na konvencie. Znelo to od nej prinajmenšom zvláštne, pretože jej jedinou obavou po celé roky ich manželstva bol najmä strach, že ho jedného dňa môže prestať ľúbiť.

Druhá kamarátka si začala s expriateľom svojej najlepšej kamarátky, ktorá jej, stále zamilovaná, nezabudla zdôrazniť, že by to „nikdy neurobila“. Kolegyňa s tromi deťmi sa mi na obede zdôverila, že okrem jej muža, s ktorým pôsobí ako harmonický pár, existuje ešte niekto, kto je stále jej svetlom na konci tunela pre iný život, iná žena sa na ulici vášnivo rozlúčila s chlapom a o minútu na to nasadla do auta svojmu mužovi, kamarát dostal kopačky po tom, čo mu dlhoročná priateľka našla pod posteľou spodné prádlo inej ženy a ďalší otec rodiny má utajovanú a bolestivú aféru so svojou švagrinou… a takto by sa dalo pokračovať.

V jednej chvíli som si pozastavila nad tým, či je skutočne svet taký skazený, ako vždy hovoril môj otec, a či sú všetci okolo mňa a vrátane mňa v skutočnosti bezcharakterní ľudia a sme iba zvieratkami, ktoré neovládajú svoje pudy.

Zaujímavé je, že drvivá väčšina ľudí s aférami sa v prvom rade silno, až na hranici sebabičovania a číreho sebaklamu snaží zachrániť svoje domáce vzťahy. Zatvárajú oči pre verejné dobro, pre morálne dobro, niektorí zo strachu, alebo lenivosti, iní zo zásady, ďalší z viery, že niečo vybudované je to hlavné. A x-krát činia správne, teda, v rámci spomínanej etiky alebo optiky sebaobetovania sa pre zdravý vývoj ich detí. Ako potom musí pôsobiť, keď im to už dospelé dieťa vráti v získanom vzore popierania samého seba alebo dokonca vyhlásením, že to celý čas cítilo a odnáša si ťažké batohy do vlastnej predstavy o živote a rodine. Ak sú ale naozaj dobrí herci, zvládnu to. Iný je, samozrejme, prípad, kedy aférka paradoxne pomôže. Aférok je v takom prípade veľmi málo a je to vyústením konkrétneho problému, či dilemy, ktorá sa ňou zodpovie.

Je také ľahké súdiť, keď si niekto nezažije ten pocit, keď sa dvom stretnú oči a rozpadne sa vesmír (mimochodom, vraj tak príroda dáva najavo dokonalú kompatibilitu s protistranou), keď v blížiacom sa bozku už nie je priestor na myšlienku (či dokonca rozumnú), keď si človek jedného dňa v panike uvedomí, že miluje, hoci si sám myslel, že má svoje city pod kontrolou.

Svet nie je čiernobiely a manželstvo nie je zárukou šťastnej monogamie, ani trvalej lásky. O vzťah je správne bojovať, na druhej strane čoraz pozitívnejšie vnímam tých, čo odhadli ten skutočný bod zlomu, kedy je to viac trápenie, ako snaženie sa o úspech a mali dosť odhodlania, aby sa počúvli.

Nikoho nechcem na nič navádzať, hovorím len, že svet nie je skazený. Je len taký, aký si ho urobíme a mozaika šťastia každého jedného človeka je individuálne poskladaná z iných pocitov, zážitkov a doplnkov. Možno so mnou nebudete súhlasiť, že verím, že aj naozaj „dobrému“ človeku sa môže stať, že sa ocitne v totálne „nemorálnej“ situácii a podaktorí z nej ešte dokážu aj konštantne ťažiť pre blaho seba i svojho okolia.

Pretože ak evolúcia niečo dokázala, tak fakt, že evolúcia vždy víťazí. A prežije ten, kto pochopí, že sa vyvinul a prispôsobí sa tomu. Akokoľvek to už je.

Končím s myšlienkami ako: Choď za šťastím, pretože život žijú všetci len jeden. Nesúď, kým si to nezažil, pretože nevieš, aké to naozaj je. A tiež s tým, že v každom človeku je kúsok dobra, aj kúsok zla.

A preto nič nie je čiernobiele.