Foxová

Veľakrát som počula príbeh, ako vystrihnutý z tuctového románu o tom, ako niekto našiel niekoho, keď ho práve nehľadal, či až ani nechcel. Počula som to aj v svadobnom príhovore na svadbe, kde si mladomanželia povedali tieto slová a chápali ich úplne všetci, pretože v čase, keď sa spoznali, mali obaja záväzky. Vždy mi to prišlo ako nedokonalé vyjadrenie.

Nechápala som to.

Po tom, čo som si prekonala najväčšiu krízu osobnosti, boj, ktorý trval neuveriteľne dlhú dobu som sa nanovo „upratala“ a objavila samú seba v nečakaných podobách a modeloch správania. Našla som si cestu, ako žiť s vybudovanými stenami a pritom nestratiť tvár. Naučila som sa nepočúvať sa až tak a smola, aj až tak nevnímať a proste hrať s kartami, ktoré mám a byť s nimi šťastná.

Nie, život má vždy svoje plány a má fantasticky zvrátený zmysel pre humor.

Prvý deň na novom mieste, prvý človek, ktorého som spoznala a jeden jediný pohľad. Konexia.

Nezvrátiteľná, chvíľami popieraná, miestami pretavená do vášne, inokedy vtiahnutá do rozhovorov, potom zase popieraná a zase vášnivá, v každom prípade ťažko rozpojiteľná, prisilná.

Je úžasné, ako dlho dokáže toto zlomený človek popierať a znovu sa skúšať oklamať. V rámci pudu sebazáchovy, možno i neistoty zo samého seba, drží svoje steny, určuje si nové zásady, skúša na samého seba nové triky…Hm…

Kedy je ten moment, keď si to človek konečne prizná? Keď v jednom momente pochopí, že ten druhý skutočne cíti tak isto a to do hĺbky duše, vášne i obáv, stien či zásad, nehy i strachu. Keď sa vyladí dych i telo, hlas i dotyky, vnímanie i prežívanie. Keď zbúra steny. Kompatibilita.

Škoda len toho elementu strachu, pokiaľ sa dvaja stretnú v čase, „kedy by sa nemali“, a dokonca i šťastní, tak, ako sú? Prečo sa to vôbec stane, keď sú šťastní? Je to osud, či zase ďalšia skúška? Alebo je to proste ich cesta?

Keď predo mnou sedel už tretiu hodinu, v noci, v krásnom hoteli a rozprával, začala som si klásť veľa otázok. Prečo tu vlastne je? Prečo sa mi dostal do života? Aký to má celé zmysel? Ako toto môže dobre dopadnúť? Aký je vlastne ten dobrý koniec? A prečo mám, sakra, taký strach, že o neho prídem? Kto to vôbec je a kde sa zrazu vzal?

Karma, čo to robíš?

Za môj mladý život ma však realita niečo naučila. Že všetko sa deje práve vtedy a práve tak, ako sa má.

Že ľudia sa majú stretnúť, či si majú niečo dať, alebo vziať. Že je vždy všetko presne tak, ako má byť.

Už tomu rozumiem, aké to je, keď sa dvaja nehľadajú a predsa sa nájdu a to v akomkoľvek kontexte, ľudskom, osobnom, pracovnom, kamarátskom…

Majú sa nájsť. Z nejakého dôvodu, ktorý má na konci príbehu vždy zmysel.

Konexia a kompatibilita, ktoré sa proste mali nájsť, pretože… ktovie. Uvidíme.

Už chápem. A súhlasím.