Foxová

Spýtala som sa kamaráta, keď sa nešťastne zamiloval do vydatej kolegyne a tých pár ľudí, čo o tom vedelo, na ňom mohlo vidieť, ako so sebou bojuje celé mesiace.

Rok a pol, odpovedal bez zaváhania. Zdalo sa mi to šialene dlho a je fakt, že som to nedokázala celkom pochopiť – veď, keď ma niekto neľúbi, načo sa pre neho trápiť, nie? Ach, tá naivná racionalita šťastného človeka…

O niečo neskôr som si v knižnici požičala knižku „Utrpenie mladého Werthera“, možno preto, že sa to slovné spojenie okolo mňa začalo často používať, možno preto, že som chcela vedieť, prečo je tá útla knižka taká významná.

Tak som si prečítala o silnej, neopätovanej a dokonale devastačnej láske s tragickým koncom. Iste, čiastočne som to pochopila, ale ako to už s knižkami býva, môj mozog to vyhodnotil ako smutnú rozprávku a knižku zase vrátil.

Prešlo pár rokov a darmo tu rozprávať celý príbeh, keď už asi viete, kam smeruje. Prišiel ON, niekto, kto prelomil všetky zásady, záväzky, pravidlá, dobré mravy a vlastne, aj bez toho, aby sa špeciálne okrem bežných namotávacích fráz a zopár pekných  pohľadov snažil, ma zlomil.

A tak ako prišiel, tak rýchlo aj odišiel, ale v srdci, na moje vlastné veľké počudovanie, zostal. A bol tam. Veľmi rýchlo sa usídlil v myšlienkach, snoch, slzách, známych miestach, oblečení, ľuďoch….

Začal pád na dno a to dno také hlboké, aké človek objaví len vtedy, keď stratí sám seba. Chvíľu som sa hľadala v cvičení, behu, posilňovni – 5x do týždňa. Necvičila som len vtedy, keď som necítila už nič. Schudla som desať kíl a nie, už to nevyzeralo dobre. Chvíľu som sa tiež skúšala hľadať v iných náručiach, ale v podstate som to nedokázala, takže som ani nezistila, či naozaj „prievozníci“ fungujú. Nechcela som druhého, chcela som jeho. A začínala som chápať mladého Werthera.

Samozrejme, zmenila som vlasy ale rovnako i trasy , na ktorých som s ním stretávala. Snažila som sa ignorovať jeho existenciu. Lenže on existoval a to pomerne výrazne, sem-tam som ho musela stretnúť, sem-tam mi ho dokonale elegantne nahodeného do cesty priviala náhoda, občas ma obišiel autom, občas som začula jeho hlas.

Keď sa mi darilo sa mu vyhýbať aspoň mesiac, bol niekde, kde pobehoval okolo tej a tej a zmysle hesla „malé mesto je väčšia dedina“ som sa neskôr dostala ku všetkým podrobnostiam. Hoci ma boleli, nedokázala som sa nepýtať.

A tak uplynul rok. Celých 365 dní a nezmenilo sa nič. Bolesť, spomienka a trápenie boli také silné, akoby sa to všetko stalo včera a ja som si plne uvedomovala, že toto má od normálneho zdravého úsudku svetelné roky ďaleko. Potom, čo som si sama pred sebou konečne priznala, že to nedám, vyhľadala som pomoc odborníka.

Už po prvom sedení som cítila, že som na správnej ceste, ale najsilnejšia bola zúfalá potreba sa z toho vydriapať a žiť ako predtým. Dala som na rady znalca a svedomito som plnila jeho pokyny, čiastočne som zmenila život, venovala sa viac problémom iných ľudí, kládla si neustále otázku, čo mi tá spomienka vlastne dáva.

Pokúšala som sa na neho nahnevať, ako mi bolo poradené, prestať sa tváriť, že neexistuje a zároveň sa netrápiť spomienkami. Tak, toto sa mi nepodarilo, ale našla som si cestu, ako kľučkovať.

Plynul čas a zrazu, ani neviem kedy, konečne prišiel ten vytúžený deň – deň, kedy som si na neho vôbec nespomenula.

Trvalo to rok a dva mesiace.

Ani neviem, čo k tomuto časovému úseku dodať, znie mi neuveriteľne šialene a najmä, keď v ňom celých tých 14 mesiacov vidím.  Ale je to tak. A ja som tak neuveriteľne za tú dobu zmenila. Odborník povedal, že som zažila niečo také intenzívne, čo môže ľudí poznačiť či zmeniť navždy. U mňa sa to ani netreba pokúšať zaprieť.  

Ale v tieto dni…s prekvapením zisťujem, že známe miesta, oblečenie, ľudia, ktorí mi ho pripomínali, už tak nebolia. Niekedy dokonca, necítim nič. Wau. Vždy mám vtedy chuť sa potľapkať po ramene, alebo rovno vypáliť ohňostroj. Pomaly odchádza…

Som zvedavá, čo spraví moje telo, keď ho raz po dlhej dobe zase zbadám. Ale ešte nie…

Uvedomila som si, že až keď som si to dovolila a začala zabúdať na to najkrajšie, (pretože len nespomínať nestačilo), pohla som z miesta. Nič iné nezaberalo, žiadne “uchovaj si to pekné a zavri to“. Uchovávaná spomienka bolela. Už ma zmenila, teraz musí zmiznúť. Každý úsmev, každý dotyk, každý pohľad, každé slovo… Pretože už len škodia a bolia..

Neskončím ako Werther ale ani nič nebude ako predtým. Spálila som sa, zhorela  a po malých krôčikoch zase vstávam silou vôle z popola.

Ako dlho trvá, kým prebolí láska? Niekedy polroka, inokedy rok a pol, niekedy viac. Záleží od intenzity lásky a sily ducha.

Ale až keď si človek dovolí sa pohnúť, vtedy začne skutočnú liečbu. Dnes to už viem.