Sedela pri druhom stole, ale cítila na sebe jeho pohľad. Či chcela alebo nie, jej ruka sa mierne klepala a nenápadne zatajovala dych. Videla, ako si stále prechádza rukou po perách a úskokmi na ňu pozerá.
Pre ním sedela rozkošná dlhonohá blondínka, ale jeho pozornosť zjavne cielila niekde inde.
Nevidela ho už tak dlho… Zazrela ho len sem-tam, keď sa okolo nej mihol na aute. Za celý ten čas podvedome pátrala po jeho tvári, keď ju míňalo auto jeho značky a farby. A keď ho skutočne zazrela, ďalšieho poldňa sa učila normálne dýchať.
Zavierala oči, chcela sa vyhnúť tomu uprenému pohľadu a sústrediť sa len na to, kvôli čomu teraz prišla.
Avšak po poznámke kamarátky, že ju už 10 minút nevníma sa zdvihla od stola a bez obzretia sa vybrala na toalety.
Bezmyšlienkovite sa opláchla studenou vodou a zazerala na seba v zrkadle. Vynadala si všetkými možnými spôsobmi, aké našla a až potom so silným sebazaprením otvorila dvere.
Samozrejme, stál tam, ležérne opretý o stenu. Čakal ju.
„Ahoj.“ – predniesol potichu
„Ahoj, ako žiješ?“ – smiešne divadlo, v momente by si dala facku. Toto by si neuverila ani ona sama.
„Dobre… Vyzeráš výborne.“ – a zase tie poondiate silné oči.
„Áno, vidím, že zo mňa nedokážeš spustiť zrak.“ – ďalšiu etudu doprevádzal silený úsmev.
„To je fakt… nemôžem…“ – a výnimočne bolo vidieť, že hovorí pravdu.
Chcela sa otočiť na podpätku a povedať niečo v zmysle, že už musí ísť. Ale nohy stáli. Myseľ stála. Len srdce išlo vyskočiť z hrude.
Skôr, ako si to uvedomila, mal pery na centimeter od jej a vyčkával. Cítila jeho sladký dych až na podnebí. A prepadla sa…
Chytila ho za zátylok a bezmyšlienkovite ho pobozkala. Hlboko, akoby chceli dobehnúť všetok ten stratený čas. Cítila ho cez šatstvo na celom tele a ako sám sebe už podľahol. Neskoro. Elektrická bomba už vybuchla.
Zdvihol ju a rozrazil dvere dámskej toalety. Keď ju položil na umývadlo, jedným pohybom zamkla a počula pri tom jeho rozopínajúce sa nohavice padnúť na zem.
„Musím ťa mať!“ – povedal drsne tónom, ktorý nepripúšťal otázky, ale zostal stáť.
Rýchlo dýchala. Rozum reval, aby okamžite utekala preč. Srdce plakalo, aby si ho vzala.
Niečo vlhké jej stekalo po tvári a až keď zdvihol ruku, aby jej to utrel, uvedomila si, že je to slza.
Tak blízko a tak ďaleko. Snaží sa na neho zabudnúť celé mesiace, pretože ho nemohla mať. A teraz je tu a čaká na ňu…
A v tom šialenom momente, keď mala pocit, že práve prehrala boj sama so sebou si uvedomila niečo iné. On je slabý.
Pred pár mesiacmi ju poslal od seba preč a nemihol pritom ani okom. Teraz je tu, stojí polonahý a bez zjavne akéhokoľvek ďaľšieho rozmýšľania pripravený zlomiť jej srdce. On je normálne zvieratko…
Zhlboka sa nadýchla a pevne mu pozrela do očí. „Milujem Ťa… Milujem Ťa. A preto ťa už nikdy v živote nechcem vidieť.“
Od prekvapenia až zamrkal.
Rýchlo odomkla a vyšla z dverí. Po dvoch sekundách sa spamätal a tiež vyšiel. Dve ženy, čakajúce na toaletu, vrátane blondíny, s ktorou prišiel, mu venovali vražedný pohľad. Došlo mu, že by mal ísť rovno zaplatiť, zo stretnutia so študentkou zjavne už nič nebude.
Pri bare sa po nej obhliadal, ale tá, ktorá mu práve povedala, že ho miluje, tam už nebola. S rozlietanými myšlienkami prešiel do podzemnej garáže a zastavil sa až v naštartovanom aute s rukami na volante.
Pred ním prešlo auto jej značky a farby. Nebola to ona. Domov išiel veľmi pomaly, dokonca si ani nezapol rádio. Obiehali ho dve autá, ako má ona, a on sa vždy pozrel na vodiča. Nesedela v ani jednom.
V mysli mu stále doznievali jej slová „Milujem Ťa. A preto ťa už nikdy v živote nechcem vidieť“ a uvedomil si niečo zvláštne…
Veľmi by chcel, aby v jednom z tých áut sedela….