Našla som si od teba poslednú správu,
takú prázdnu, takú strohú,
zvláštne, ako zabolí,
ako rany rozjatrí.
Čo bolo, to bolo,
a predsa musíme hrať divadlo,
ty predo mnou a ja pred tebou,
akoby ani vánok tam nikdy žiadny nebol.
Telo mi syčí mlčaním,
ale oči sú suché, vyprahnuté plakaním,
a došiel mi dych opäť raz,
to zacelené má jazvy ako prudký zráz.
Našla som si od teba poslednú správu,
takú prázdnu, takú strohú,
ničoho pripomienka v nej sa nenašla,
ešteže tak, a predsa do živého zasiahla.
Povedal si nikdy,
ty, čo hovoríš, nikdy nehovor nikdy,
povedal si nikdy
a tentokrát to bude navždy.
Život plynie ako voda,
a minulosť je bumerang,
nech odhodím ťa ďaleko ako len chcem,
doplávaš mi späť,
ja to viem.
Nádych, výdych, zahráme si etudu,
akoby nikdy oheň neplápolal proti dažďu,
ty, čo hovoríš, nikdy nehovor nikdy,
povedal si nikdy
a tentokrát to bude navždy.
Čo mi ťa prifúkne späť, neviem,
oči zostanú studené,
ale srdce bude tlieť,
a v očiach mojich i tvojich bude všetko skryté,
to, čo zostane už navždy nevypovedané.